Inšpektor Kolovrátok

Kapitola tridsiata druhá
Inšpektor Kolovrátok
Ráno ma zobudilo besné zvonenie na dverách. Nevyzeralo to na poštárku
Otvoril som dvere na dĺžku retiazky a vyku'kal jedny'm okom von. "
Dobrý deň, ja som inšpektor Kolovrátok. Máme dôvodné podozrenie, že sa
Vo vašom byte nachádzajú látky, ktoré nie sú v súlade so zákonom. Tu
Je povolenie od prokurátora na domovú prehliadku," povedal na úvod
Plešatý pán v strednom veku. Za ním stála celá eskadra kukláčov
Pripravených zmeniť môj byt na zbúranisko v priebehu pol hodinky
Napadlo ma, že sa toho pána bez vlasov opýtam, či je pravda, že
Plešatí páni počujú dopadnutie dažďových kvapiek, ale niečo vo mne sa
Proti tomu nakoniec vzbúrilo. Sused chcel ísť akurát do práce a
Otvoril polozaspato dvere. Zlý čas si veru vybral. Keď zbadal tú masu
Černolodencov, zabuchol dvere rýchlosťou svetla. "To ste sa nemuseli
Unúvať, ja ten pokazený jogurt vyhodím aj sám," odvetil som a zavrel
Im dvere pred nosom. Pre istotu som odstúpil nabok a veru dobre som
Spravil. Za pár sekúnd dvere s mohutným zaprašťaním dopadli na zem
Brána bola dobitá, a tak sa stádo rytierov mohlo spokojne vrútiť do
Bytu s krikom šialených opíc. "Toto je policajný zásah. Všetci
Zostaňte nehybne stáť tam, kde ste a nerobte žiadne pohyby!" Kvety v
Byte spozorneli a od strachu začali nepozorovane zatvárať svoje
Púčiky. Chystali sa usmievať na slniečko a nie na týchto bliekajúcich
Bláznov. Aj obrazy na stenách skameneli. Dokonca aj vodovod prestal
Od strachu kvapkať. Ale keď som mu ja pekne dohováral, tak nič. Keď
Muži v kuklách a nepriestrelných vestách zistili, že kričia iba sami
Na seba a že sa v izbách nikto nenachádza, pustili sa do
Systematického rozhadzovania a rozbíjania vecí. Nazývali to hľadaním
Niečoho, čo by ma mohlo dostať za mreže a oni by boli potom spokojní
Že svoju prácu vykonali zodpovedne. Dostali by vyznamenania a išli by
Spolu so svojimi kolegami na zaslúžené dovolenky, kde by sa opití na
Morskej pláži chválili pred manželkami, akú oni majú náročnú prácu
"Budete musieť ísť so mnou, pán Klever," usmial sa na mňa falošne
Inšpektor. "Oblečiem sa a môžeme sa prejsť popri rieke. Ste mi
Sympatický," usmial som sa na neho. V jeho kancelárii bolo útulne ako
V rozpadajúcej sa tehelni. Tu mohol byť človek skutočne iba prísny a
Tvrdý. Vľúdnosť by ste nenašli ani len v tej najmenšej špáre medzi
Nepriliehajúcimi parketami. Výsluch sa začal. "Pán Klever, poznáte
Pána Steviego?" "Nie, nepoznám," odvetil som pokojne. "Vy mi chcete
Tvrdiť, že nepoznáte človeka, ktorý býval celé detstvo vo vedľajšom
Vchode a vychodil s vami škôlku aj základnú školu?" "Nie, ako človeka
Ho nepoznám. Keď sme sa hrali ešte ako malí chlapci na pieskovisku
Ukradol mi moju lopatku. Doteraz mi ju nevrátil a ani sa mi
Neospravedlnil. Odvtedy ho nepoznám. A toto je čo?" "Je to fotka zo
Včerajšieho dňa, pán Klever," zvýšil hlas. Pozrel som sa na
Fotografiu. Bol som na nej ja a Stev. Úprene sme sa pozerali spoza
Predného skla parádne nablýskaného trojmiliónového Stevovho džípu
Ako keby sme práve pozorovali párik rozmnožujúcich sa psov. Lúštili
Sme akurát krížovku, lopatka bola na spadnutie. "No pozrite sa na
Neho a na to jeho drahé auto. Na to má, ale aby mi vrátil lopatku
Tak to nie. Včera sme sa stretli, tak ako aj niekoľkokrát za tento
Mesiac, aby sme dali tú vec na poriadok. Ale on nič. Kuknite, ako
Hrdo pozerá pred seba a mlčí," ďobkal som do fotky predstierajúc
Krivdu. "Pán Klever, som takisto vysokoškolsky vzdelaný ako vy. Mám
Tri roky psychológie, tak tu prestaňte na mňa hrať tieto opičinky
Nikto na ne nie je zvedavý," povedal už polokrikom. Pripadal mi celý
Nejaký nevyrovnaný, potili sa mu ruky a nevedomky vykonával trhané
Pohyby hlavou. Bol zrelý na dvojtýždenný rekonvalescenčný pobyt v
Nejakom tatranskom hoteli. "Upokojte sa, nestojí vám to za to zdravie
, Pán inšpektor," povedal som mu milo do tváre. "Prestaňte! Nejaký
Supliak, čo vedome pripravil mladé dievča o život, ma tu nebude
Poučovať," kričal mi do ksichtu z desiatich centimetrov. Jedol cibuľu
, Ale to mi ani tak nevadilo, ako tie reči, čo z neho tryskali. "
Nejdem tu riešiť tvoj morálny úpadok, ale ešte raz vyšplechneš nejakú
Hlúposť z tej tvojej abhorentnej papule a budeš tu ležať vo vlastnej
Kaluži krvi, ty hajzel," cibuľoval bez prestania. Nechal som ho
Vyzúriť. Dal som mu čas, aby povykladal všetky tie hrozby z korby
Svojho nákladného auta značky Som zlý, moc zlý a namáhal popritom do
Vysilenia celé svoje krvné riečište, ako aj nervovú sústavu. Keď
Prestal, povedal som mu pokojným hlasom: "Pán Kolovrátok
Nepotrebujem ani jeden semester psychológie, aby som videl, že ste
Egoistická a nevyrovnaná osoba. Určite máte za sebou rozvedené
Manželstvo, pretože ste nevedeli akceptovať druhú stranu a slová ako
Tolerancia či pochopenie vám nič nehovoria.Nečudujem sa, že od vás
Manželka doslova a do písmena ušla, lebo ste jej každý večer určite
Pripomienkovali, čo má a ako to má spraviť, ale nenechali ste jej ani
Minútku na to, aby vám vyrozprávala svoje každodenné trápenia
Povedal som. Začal na mňa vyjavene vypliešťať oči. Sadol si podlome
Za stôl a nezmohol sa ani len na slovo. Zrazu som vedel, že som
Trafil klinec po hlavičke a nedaroval som mu nič, pretože ani on si
Na mňa servítky nebral. A prečo som sa pustil do neho práve týmto
Smerom? Ani sám neviem. Cítil som to tak a bolo to prvé, čo ma
Napadlo. A prvá myšlienka, čo vám príde na um je vždy správna. Mal
Som vycibrenú intuíciu a málokedy ma sklamala. Aj teraz som sa jej
Poďakoval, poslal kôš banánov a poukaz do kúpeľov. A stavím sa, že
Ani váš potomok či potomkovia nevedia s vami nájsť reč. A to vás
Serie najviac a nie je to tým, že by na nich vaša exmanželka zle
Vplývala a štvala ich proti vám. Je to preto, lebo ste taký, aký ste
A ešte raz sa mi začnete vyhrážať násilím, nepoviem vám už ani slovo
A keď ma odtiaľto pustíte, postarám sa o to, aby toto bola vaša
Posledná služba. Tak ako doteraz vám budem hovoriť pravdu, tak sa mi
Nesnažte vložiť do úst klamstvá, dopovedal som svoje. Snažil sa nájsť
Pevnú zem pod nohami. Hľadal nejaký fascikel. Keď ho konečne našiel
Vytiahol z neho fotku a podal mi ju. Bol som na nej ja, ako podávam
Štvrťkilové balenie matroša Hannibalovi. Obdivoval som precízne
Detaily fotografa, ktorý pracoval za sťažených svetelných podmienok
Podzemného parkoviska. "Pán Klever, vieme, že s pánom Steveom a celou
Vašou sieťou predávate zakázané ovocie. Toto je jeden z mnohých
Dôkazových materiálov, s ktorým vás bez problémov usvedčíme." "Pekná
Práca fotografa, musím uznať. Pošlete mi mailom kópiu?" "Ak začnete
Spolupracovať a budete svedčiť proti pánovi Steveovi, sudca bude
Prihliadať na znížení vášho trestu," ponúkal mi otrávené jablko. "
Za čo ma chcete poslať do väzenia? Za ten biely prášok? Veď to je
Prášok na vodu! Prevratný objav pre ľudstvo. Už nebudú zomierajúci na
Púšti. Zoberú si tento prášok do batohu a keď ich prepadne smäd
Zalejú prášok vodou a napijú sa do sýtosti." Už nekričal. Rezignoval
Spustil na mňa síce kanonádu otázok príznačnú jeho priezvisku, ale
Nikam to neviedlo. Skúšal to sprava, zľava, zospodu, zhora, zvnútra
Aj zvonka. Hľadal trhlinku, do ktorej by mohol vsunúť páčidlo a búšiť
Do neho stokilovým kladivom, aby ma zlomil, ale nevedel ju nájsť
Mal to márne, pretože celé detstvo som hltal zelenú knižnicu
Plnú detektívok a kriminálok, a tak to potom s veľkým vyhrážaním
Vzdal. Podpísal som mu zápisnicu plnú detských lopatiek
Nafukovacích kolies, autodráh, prášku na otučňovanie, ktorý
Stopercentne zaberá len vtedy, keď počas dňa nič nezjete
A iných všeobecných symbolov našej doby. Keď ten spis za seba
Podpisoval, bolo mu na tvári vidieť, že si plne uvedomuje, že
Namiesto svojho priezviska tam vlastne napísal: "Som pekný idiot."