Oprite Sa O Strom

Kapitola druhá
Oprite sa o strom
Vstal som ešte za tmy. Došuchtal som sa k oknu a sadol si na parapetnú
Dosku. Bola mi zima. Na tele aj na duši. Cez žalúzie som pozoroval
Anonymných susedov ako sadajú do svojich krvopotne vydretých
Moderných áut a ponáhľajú sa muklovať pravdepodobne na ďalší
Najnovší typ auta, ktorý včera večer videli v televíznej reklame
A potom na nový a zasa na nový, a takto donekonečna. Až kým na
Smrteľnej posteli nezistia, že si na onen svet nemôžu so sebou zobrať
Nič a trasúcimi sa stareckými perami budú prosiť, aby sa ešte mohli
Na chvíľku vrátiť do života v plnej sile. Že by sa chceli ešte prejsť
Lesom, pohladkať nejaký ten strom, ovoňať kvitnúcu rastlinku, alebo
Si zatancovať bosí na lúke. Streaslo ma za nich a v duši som plakal
Ronil som imaginárne slzy, pretože všetci okolo mňa si nahovárali
Že víťazia. Hánali sa ako šialení, kto z nich prvý pretrhne cieľovú
Pásku. Ten tenký prúžok, ktorý existoval len v ich gebuliach. Míňali
Sa cieľa. Bežali do priepastí pieskových dún, do utrpenia a krutého
Sebaklamu. Mal som ísť do práce, ale strašne sa mi nechcelo. Závidel
Som Smileovi, ktorý bol na podpore a zobúdzal sa každý deň prelínaním
Posledného sna do reality s pomalým otváraním očných záklopiek smerom
Hore. Odmietal pracovať a podporovať túto spoločnosť, ktorá mu
Ponúkala samé bezvýznamné hodnoty. Avšak na pivo za moje peniaze
Chodil. To mu žiaden problém nerobilo. "Janka?" spýtal som sa opatrne
Telefónneho slúchadla. "Čo je, chlape?" ozval sa po chvíli zaspatý
Hlasok na druhej strane káblika, miznúceho v stene. "Ako vieš, kto je
To?" spýtal som sa. "Na svete nie je väčšieho idiota ako si ty, ktorý
By ma tak skoro zobudil," vysýpala zo seba. "Vieš koľko je hodín?"
Pokračovala sekretárka nášho riaditeľa. "Neviem. Koľko?" "Chlape, je
Štvrť na šesť. Rozmýšľaš niekedy nad tým, čo robíš a aké to má
Následky pre tvoje okolie? Ty si snáď vypatlaný alebo čo? Keď dnes
Vkročíš do mojej kancelárie, hodím ti do hlavy vagón štrku." Takýto
Mierumilovný oznamovač času som skutočne nečakal. Bola zlatá. "Ja ale
Dnes asi neprídem." Nalial som trošku nafty do ohnika. "Ty sa
Zahrávaš so svojím životom? Uvedomuješ si to?" Vyšla o oktávu hore
"Zakrieš ma. Povedz, že som volal a že som chorý." Robil som sa
Hluchý. "Kléver, Blanka ťa zabije na diaľku. Dnes máš pre ňu dokončiť
Tú reklamu." "Pošlem tam Sikiho. On to dorobí." "Blanke sa to nebude
Páčiť. Ty si to začal, tak bude chcieť, aby si to aj ty dokončil
Pôjde rovno za riaditeľom." "Do riti, ja tú našu televíziu tak
Milujem," povedal som a zložil. Meškal som skoro trištvrte hodiny
Otvoril som Jankine dvere na kancli len na šírku kúpenej čokolády a
Prosil farebnou etiketou o prímerie. "Prosím vás, nechajte ten vagón
Štrku nehybne odpočívať na koľaji, sladká odmena vás neminie," šepkal
Som do štrbiny. "Kléver, poď dnu." V hlase som necítil ani len náznak
Veselosti. Tušil som zlé. Otvoril som dvere a vošiel. Môj pozdrav "
Ahojte" patril len kvetom v kúte. To mi ale stačilo. Farbili sa do
Okna za svojou energiou a úplne ich míňali naše človečie hlúposti
Boli krásne. Na rozdiel od manažérky Blanky, ktorá okolo mňa prešla
Ako fúria a odišla z miestnosti. "Myslela som si, že neprídeš,"
Jachtala Janka. "Vyvracal som sa a prešlo ma to," improvizoval som
"Ako sa dá vyvracať zo sveta?" spýtal sa ma riaditeľ, stojaci zrazu
Vedľa mňa. Prekvapil ma, že do mňa až tak vidí. "Kléver, poďte so
Mnou," povedal, nečakajúc na moju odpoveď. Pravdupovediac, ja som tú
Odpoveď v živote ešte len hľadal. Prišiel som zatiaľ iba na to, že
Jedlom, alkoholom a inými drogami to nejde. "Nie je to prvýkrát, čo
Ste manažérku Blanku takto nahnevali," začal debatu konštatovaním
Keď sa za nami zavreli dvere jeho kancelárie. "Ale mne bolo skutočne
Zle, nedobre," odrazil som loptičku. "To vám verím. Moja manželka
Bola tiež na tej omši," zasmečoval a ja som sa len bezbranne díval
Ako loptička presvišťala do druhého rohu ihriska. Nemal som najmenšiu
Šancu ju dobehnúť, nieto ešte odraziť. Mal ma skutočne slušne
Prečítaného. Začal som naberať dojem, že on tú moju knihu života aj
Napísal. "Kléver, keby ste neboli taký šikovný a plný invenčných
Nápadov, už dávno vám dám padáka. Čo vás už táto práca nebaví?"
Nahodil jemne svoje nové podanie. "Nebaví ma už vôbec nič na tomto
Svete. Nenapadá ma ani jedna činnosť, na ktorú by som sa mal tešiť
Do práce chodím nasilu, pretože stále narážam na bariéru ľudskej
Hlúposti. Snažím sa riešiť veci čo najprogresívnejšie, ale nikto moje
Myšlienky nepočúva. Všetci sú múdrejší ako ja len z jedného posraného
Princípu. Pretože stoja nado mnou.Uberajú mi energiu, lebo všetko
Musí byť podľa nich, napriek tomu, že by sa veci dali robiť
Rýchlejšie a úspornejšie. Ale všetko je márne. Nemám síl predierať sa
Lakťami cez tento húf nadriadených, namyslených ignorantov, aby som
Po rokoch driny zasadol na ich post a bol potom takisto zaslepený ako
Oni. Nebaví ma tento život. Neviem, prečo ho žijem, neviem, prečo som
Tu a čo je mojím poslaním. Cítim iba to, že ako ráno vstanem až kým
Si neľahnem v noci unavený do postele, musím žiť život podľa
Pravidiel iných. Musím zohýbať chrbát pred touto spoločnosťou, pred
Týmto súkolesím kapitalizmu, ktorý ženie všetkých do jednej veľkej
Ohnivej jamy. A ľudia o tom aj vedia, ale nič s tým nechcú robiť
Slepokráčajú proti sebe a tvária sa, že všetko je OK. Málo myslia na
To, čo majú, ale viacej na to, čo im chýba. Ale ja už nenachádzam
Energiu bojovať s tým, je mi z toho všetkého zle. A tak som ráno
Zavolal Janke, že vraciam, že už mám celú vaňu plnú zvratkov
Pretekajú cez okraj tej plechovej nádoby a zapĺňajú celý môj byt
Sused, čo býva podo mnou, nahnevane tlačí zvonček pri mojich dverách
A chystá sa mi hodiť pesť do tváre, len čo nájdem odvahu otvoriť mu
Dvere. Lenže ja tie dvere otvoriť nemôžem, pretože zvratky siahajú až
Po kukátko. Je to neriešiteľná situácia. Stojím tam ako debil, držím
Si nos, aby som neodpadol od smradu a rozmýšľam, čo mu poviem
A preto jebem na celú túto robotu a dávam padáka ja vám. "Dáte si
Čokoládu?" Roztrhol som obal, rozlomil tabuľku a natiahol sa ňou
Smerom k riaditeľovi. "Snáď nám Janka odpustí, mala byť pre ňu."
Loptička roztrhla sieť. Riaditeľovi ovissli ruky. Dvadsaťtisícovou
Raketou škrtol o betón a zostal tam stáť so zvesenou hlavou ako
Opica. Spodná sánka mu spadla až na zem. Hra bola dohratá. Zistil
Že si doteraz iba namýšľal, že ma má prečítaného. Tak tú moju knihu
Života predsa len nenapísal on. Vydýchol som si. "Posledná výplata
Vám príde na účet. Janke odovzdajte kľúče a ostatné veci. Keď nájdete
Energiu bojovať s životom, na moje dvere už neklopte. Veľmi ste ma
Sklamali. Dovidenia," povedal ako robot, ktorý v každej situácii
Nájde správnu formulku. "Tú čokoládu si nedáte?" spýtal som sa
Pokojne. "Vypadnite!" jeho prst vystrelil k dverám. "Dovidenia
A opatrujte sa." Vstal som a zatvoril za sebou dvere. Janka mala
Smutnú tvár, asi všetko počula. "Klaver, prečo to robíš?" spýtala sa
Potichu. "Nemáš nejakú jednoduchšiu otázku po ruke? Napríklad koľko
Kilometrov má rovník?" "Aha, ja viem položiť aj normálnu otázku
Nedáš si čokoládu?" "Nie, ďakujem, nemám chuť. Aspoň viem, čo poviem
Vnúčatám, keď sa ma budú pýtať na moju obezitu." "Čo budeš robiť?"
Nechcela sa Janka vzdať otázok. "Ležať v húpacej sieti a nechám sa
Voľne unášať vetrom." "Pýtam sa, čo budeš robiť teraz?" "Ľahnem si do
Húpacej siete a nechám sa voľne unášať vetrom." "Vždy si bol stratený
. Blanka dostane infarkt, keď jej poviem, že končíš." "Idem za ňou,"
Odvetil som. "Šetri ju, prosím ťa," povedala. "Máš dojem, že som voči
Okoliu necitlivý?" "Kdeže! Ty a necitlivý? Vidíš ju?" "Čo?" spýtal
Som sa. "No tú moju novú vrásku pod okom," vyslovila Janka. "To je z
Môjho odchodu alebo z ranajšieho zobudenia?" "Aj aj," odvetila. "
To bolo z lásky." "Bude mi chýbať tvoj recesistický humor," povedala
"A mne tvoje nepochopenie môjho recesistického humoru." "Vypadni už
Lebo sa rozplačem." "Smrk, smrk," začal som herecky fňukať. Chytila
Pero a natiahla sa. Stihol som vyklznuť z dverí bez újmy na zdraví
Krajšiu rozlúčku som si nevedel ani len predstaviť. Vždy som si
Myslel, že mi budú všetci pri odchode podávať ruku a ďakovať. Miesto
Toho som musel utekať pred letiacim perom. Potom som vybavil Blanku
Zúrila viacej, ako som očakával. Akosi ma to míňalo. Čudoval som sa
Ako sa vedia ľudia zožierať pre nič za nič. Pre úplné nič. No bože
Jeden človek dal vale. Príde druhý, nahradí ho a hotovo. Žiadna
Tragédia, iba klasický trhový kapitalizmus. Veď nikomu neodtrhlo
Ruku či nohu, tak prečo sa toľko rozčulujú, nadávajú, zatínajú
Pestičky, kričia, ničia zdravie sebe aj okoliu? Divná to sorta
Tento ľudský rod. Viedal som čoklit a kráčal z bývalej rachoty
Bolo mi zrazu nejako krásne. Paradoxné. Prišiel som o prácu
O peniaze a ešte som sa aj z toho veselil. Šiel som do blízkeho
Lesíka, sadol si do trávy, oprel sa o starý, dobre známy strom
Zažmúril oči a vdychoval vôňu prírody. Zachcelo sa mi zatelefonovať
Bohu. A tak som ho vytočil. "Počúvaj, starček, mám ťa rád," začal som
Debatu. "Aj ja teba. Si síce šibnutý a ešte sa veľakrát narodíš, aby
Si pochopil, že sa dá kráčať aj kratšou cestou, ale si na tom oproti
Iným viac než dobre. Až na tie tvoje vulgarizmy," odvetil Boh. "
Dobre, dobre, deduško, sľubujem, že sa polepším." "Kvôli mne sa
Nemusíš. Dal som ti rozum preto, aby si si sám vybral cestu." "Neboli
Na sklade lepšie typy mozgov? Mám dojem, že všetci kráčame úplne
Chybným smerom," povedal som. "To nič. Veď vy sa to raz naučíte
Keď si prežijete svoje bolesti, pochopíte, že musíte rásť od
Konárov ku koreňu. Až keď precítite ten základný a pevný koreň
V sebe, môžete si odspodku blahodárne vychutnávať, aký silný a
Košatý strom nad sebou držíte. Rozumieš?" spýtal sa ma Boh. "
Nie," odvetil som. "To je dobre. Raz si to odžiješ a pochopíš
Klaver, čau, na druhej linke mám pápeža. Zasa si nevie dať rady
" "Čau deduško, nech sa ti darí." Vetrík mi hladkal tvár, vtáčiky
Spustili svoju prvú symfóniu, čo si pre mňa nacvičili a strom mi
Začal dávať energiu. Mal som ich za to všetkých nesmierne rád